Hľadanie cez pokánie – Ez 18,1-4.21-24.30-32

3. nedeľa po Trojici

Texty: J 6,37-40

Piesne: 195,496,350,A-54

Úvodné slovo:

„Hospodin milosrdný je a ľútostivý, zhovievavý a bohatý je v milosti. Nebude sa ustavične prieť, nebude sa naveky hnevať. Nenakladá s nami podľa našich hriechov a neodpláca nám podľa našich vín. Veď ako nebo vysoko je nad zemou, tak mocná je Jeho milosť nad tými, čo sa Ho boja. Ako ďaleko je východ od západu, tak vzďaľuje od nás naše prestúpenia. Ako sa zmilováva otec nad synmi, tak sa Hospodin zmilováva nad tými, čo sa Ho boja.“ /Ž 103,8-15/

Text: Ez 18,1-4.21-24.30-32

Milí bratia a sestry v Ježišovi Kristovi!

Nezriedkavou vlastnosťou je nespokojnosť. Raz si sťažujeme na príliš vysoké teploty, inokedy na nedostatok slnka a veľa dažďa. Nie sme spokojní s výškou svojich miezd a dôchodkov. Ani naša postava a vzhľad nás neteší. Veľa máme tam, kde by sme chceli mať málo, a málo tam, kde by sme chceli viac. Keď dlhší čas neprichádza zmena, človek upadá do letargie a rezignuje.

Kňazský syn Ezechiel bol prorokom a duchovným predstaviteľom svojho ľudu azda v najťažšom období národa. Aj on, jeruzalemský kňaz bol odvlečený do babylonského zajatia a o desaťročie  neskôr tam už prežíval zavŕšenie národnej tragédie: pád Jeruzalema a zničenie chrámu. Ezechiel vedie pre svoj ľud zápas o Boha. Chce prebudiť svoj ľud z rezignácie a ľahostajnosti. Ezechielova snaha nie je vlastne nič iné, než Boží zápas o človeka. Božie volanie k nám.

Boh vie, čo chce. Vie prečo muselo dôjsť k naplneniu predpovedí o vyhnanstve a zničení svätého mesta. Dôvod bol v trvalej neposlušnosti a nevere ľudu. Zostával zatvrdený v praktickej bezbožnosti. Za to je národ, ktorý mal byť akýmsi svetlom pre iné národy, vydaný napospas cudzej moci a značná časť odvedená do cudzej krajiny. Bol to tvrdý trest. Tu, ďaleko od rodnej vlasti, majú možnosť sa zamyslieť nad svojím osudom a jeho príčinami. Odpoveďou malo byť spoznanie svojej viny, svojho osobného podielu na tomto vyhnanstve. Ale ich oči neboli schopné vidieť vlastnú vinu. Ich svedomie nepoznalo osobné hriechy. Preto ich neboli schopní ani ľutovať. Naopak. Hľadajú vinu inde. Presne tak, ako to robíme my. Za všetko môže iný, len nie ja. Izraelci obviňovali Boha z nespravodlivosti. Podľa nich je Boh nespravodlivý, lebo za viny otcov trestá synov. „Otcovia jedli trpké hrozno, ale synom stŕpli zuby?“ Hovoria o nezmyselnosti viery v Božiu spravodlivosť. Ako môže byť Boh spravodlivý, keď trestá tých, ktorí za nič nemôžu? My nič, my muzikanti. My za nič nemôžeme. To oni!

Kde nie je vedomie osobnej viny, chýba pokánie. Darmo čaká Pán Boh na vedomie osobnej zodpovednosti. Niet jej. A tu je úloha pre proroka. Otvoriť oči tomuto ľudu. Zbaviť sa skresleného a pokriveného chápania zodpovednosti za vinu. Boh hovorí: ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch, do tretieho a štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia“, ale toto Božie vyjadrenie môže byť prerušené osobným pokáním jednotlivca. Pán Boh miluje obidvoch: aj syna aj otca. Obidvoch musí po mnohom zhovievaní nakoniec osloviť až trestom. Nie z tvrdosti, nie z urazenej pýchy. Trest je v podstate službou lásky s cieľom napraviť porušený vzájomný vzťah. Chápanie trestu za viny iných je prekážkou k pokániu. Do ponurej situácie je to odvážne slovo. Chce to odvahu povedať človeku, že jeho život je naplnený nesprávnymi hodnotami. Je to odvaha poukázať na Božiu lásku cez trest. Ľudia musia pochopiť, že Pán Boh koná zachraňujúco. Že ponúka novú budúcnosť, ak u nich dôjde k zvratu, ktorý je nevyhnutný. A tým je pokánie.

Pokánie nie je vlastne nič iné, než odvrátenie od zlého. „Ak sa bezbožný odvráti od akéhokoľvek svojho hriechu, ktorý páchal, a bude zachovávať všetky moje ustanovenia, uskutočňovať právo a spravodlivosť, určite bude žiť.“ Na základe týchto slov chcem pripomenúť tri veci.

Tá prvá vec je veľmi potrebná: je nutné znova a znova sa navracať. Návrat k Bohu nie je niečo, čo sme prežili niekedy v dávnej minulosti. Každodenne sa musíme k Bohu obracať. Pán Boh sa nám ponúka ako prostriedok záchrany. Vždy, keď sa ocitneme v kríze, či už ako jednotlivci alebo spoločenstvo, môžeme sa k Nemu navrátiť. Veď v slabosti a svojich zlých sklonoch ustavične padáme do hriechu. A hriech to nie je len niečo, čo sa nemá. Horšie je, že hriech je to, čím ubližujeme druhým. Čím spôsobujeme bolesť. Tak zasievame do sŕdc hnev, nenávisť a neprajnosť. To sa potom šíri po zemi a rozkladá šťastie a dobro. Najhoršie zo všetkého je to, že hriech nás oddeľuje od Pána Boha. Stavia nás proti Nemu, takže v Ňom nevidíme láskavého Otca, ale nepriateľa, proti ktorému sa naše srdce vzpiera a útočí na Neho. Obviňuje zo všetkého zla, ktoré sa na zemi deje. Aj prorok Izaiáš nabáda: „Navráťte sa k tomu, od ktorého ste hlboko odpadli“/31,6/.

Chcem povedať aj druhú slávnu vec: je možné sa vrátiť. V žiadnom prípade to nie je samozrejmé. V ľudskej spoločnosti je to dokonca hlboko nesamozrejmé, ak nie priamo nemožné. Ako ťažko sa začína tomu, kto pochybil. Aké obtiažne je obrátiť list za všetkých čo sa stalo. Odsúdenému môže byť trest natrvalo odpustený, ale z ľudskej pamäti nebýva vymazaný často ani drobný priestupok. Nič si ľudia tak dlho nepamätajú ako poklesky druhých. Natrvalo je poznačený ak niekde urobil chybný krok. Skoro by sme mohli povedať, že medzi ľuďmi nie je odpustenie. Kde nie je odpustenie, nie je možné začať žiť odznova. „Ak sa bezbožný odvráti od akéhokoľvek svojho hriechu, ktorý páchal, a bude zachovávať všetky moje ustanovenia, uskutočňovať právo a spravodlivosť, určite bude žiť“ – hovorí Pán Boh aj nám, svojmu ľudu. Pred Bohom je možný nový začiatok.

Teraz tá najdôležitejšia vec: je treba sa vrátiť k Hospodinovi. On v nás tvorí nové srdce a dáva nového ducha. Presne tieto hodnoty potrebujeme dnes ako soľ. Napätia, nezhody, neporozumenie, nepochopenie sú na dennom poriadku. Namiesto hľadania cesty porozumenia a zmierenia víťazí tvrdosť srdca. Ľudia nehľadajú cestu k sebe. Výsledkom sú troskotajúce manželstvá, rozhádané súrodenecké a iné vzťahy. Preto Pán Boh hovorí: „vytvorte si nové srdce a nového ducha.“ To, čo Ezechiel ponúkol ako Božiu cestu k náprave sa naplnilo v Ježišovom diele. Jeho prístup k všetkým ľuďom bol motivovaný láskou. Pre všetkých mal otvorené svoje srdce. Záležalo Mu na zlepšení postavenia jednotlivca i celého spoločenstva. Priniesol do sveta nového ducha. Ducha obete v prospech blížneho. Byť ochotný zľaviť zo svojich nárokov. Nehľadieť ako môže iný mne poslúžiť, ale ako mu môžem byť nápomocný ja. Akú obeť môžem pre neho priniesť. Ježiš Kristus pre všetkých priniesol obeť. V náš prospech sa vzdal všetkého. I toho najvzácnejšieho – svojho života. Práve preto je treba sa k Nemu navracať. On vytvára predpoklady na nový život. V láske, radosti i pokoji. Amen.

Modlitba:

Náš nebeský Otče, vďaka, že sme Ti vzácni, a to aj vtedy keď od Teba odchádzame, keď sa Ti strácame, keď sme sa Ti odcudzili. Ďakujeme za Tvoju trpezlivosť a vernosť, za to, že nás stále hľadáš. Prosíme, posilni všetkých, ktorí pochybujú, či sa ešte môžu k Tebe vrátiť. Odpusť, ak žijeme svoju vieru len zo spomienok a zásob. Daj každému z nás prežiť zodpovednosť za náš vzťah k Tebe i k blížnym. Posilni nás v dôvere, láske a poslušnosti k Tebe – k Tvojmu slovu i istote, že nás miluješ a chceš nám vždy dobre. Amen. /M. Šefranko/

 

Požehnanie:

„Ale vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ľudom Jemu vlastným, aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho predivného svetla.“ /1Pt 2,9/

Použitá literatúra: M.Hájek – Vím, komu jsem uvěřil, Kalich

You may also like...