Paradox viery – Sk 10,21-35

3. nedeľa po Zjavení

Texty: Mt 8,5-13

Piesne: 31,483,40,A-18

Úvodné slovo:

„K Tebe sa utiekam, ó Hospodine, kiež nikdy nie som zahanbený! Zachráň ma svojou spravodlivosťou! Nakloň ku mne svoje ucho, rýchlo ma vytrhni! Buď mi ochranným bralom a ohradeným domom, aby si ma zachránil! Lebo Ty si mi skalou a mojím hradom, pre svoje meno veď ma a sprevádzaj. Vyveď ma zo siete, ktorú mi tajne nastavili, lebo si mojím útočiskom. Do Tvojej ruky porúčam svojho ducha, Ty si ma vykúpil, ó Hospodine, Bože verný.“ /Ž 31,2-6/

Text: Sk 10,21-35


Milí bratia a sestry Ježišovi Kristovi!

Ježišovi učeníci doteraz zvestovali evanjelium len medzi Židmi, prípadne medzi obyvateľmi Palestíny. Celkom podľa jedného konkrétneho príkladu Pána Ježiša, ktorý kanaánskej žene povedal: „Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť šteňatám.“/Mt 15,26/ Občas sa však stali paradoxné situácie, kedy sa niečo z evanjelia, aspoň zlomok Božej pomoci ušiel aj ne židovi. V takých prípadoch stála za povšimnutie radosť a vďaka. Lenže Ježišovo poslanie znelo: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich … a učiac zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“/Mt 28,19-20/

Náš kázňový text hovorí o poslaní apoštola Petra k pohanom. Bola to zvláštna situácia, na ktorú neboli ani samotní apoštolovia celkom pripravení. Dochádza tu k akémusi paradoxu viery. Nie pre samotný fakt zvestovania evanjelia v dome pohanského vojaka Kornélia, ale pre, doslova, nadšené prijatie Božej zvesti. Kornelius bol italský stotník, ktorý slúžil v Cezarey na brehu Stredozemného mora. Či Kornelius niekedy počul o Ježišovi Kristovi nevieme. Vieme, že bol nábožným a bohabojným s celou svojou domácnosťou. A tu je ďalší paradox: tento vojak ctí Boha národa, ktorému vládne jeho vlastná politická moc. Na prvý pohľad to vyzeralo celkom jasne: ak je niektorý národ podmanený, zlyhali jeho bohovia. Tento stotník verí v toho Boha, ktorého uctieva podmanený národ. V Boha, o ktorom si niektorí mysleli, že zabudol na svoj ľud. Kornelius sympatizoval so židovstvom, s Hospodinom. Ako vojak rímskej posádky sa nemohol stať Židom, lebo by mu to znemožnilo vykonávať vojenské povinnosti. Ale kde mohol dobre urobiť, urobil. K jeho štedrosti patril aj modlitebný život. Pred Petrom vyznal: „Pred štyrmi dňami postil som sa až po túto hodinu a o tretej popoludní modlil som sa vo svojom dome. A tu naraz stál predo mnou muž v lesklom rúchu hovoriac mi: Kornelius, Boh vyslyšal tvoju modlitbu a rozpomenul sa na tvoje almužny.“ Skrze svoje modlitby sa dostal Kornelius pod moc Ducha Svätého. A to mení jeho život. Zmýšľaním, cítením i konaním vydáva svedectvo o svojej viere. Orientuje sa podľa Božích meradiel.

Keď sa dnes ohliadame na uplynulý rok, treba si nám zodpovedať otázku: Do akej miery sa náš život dá porovnať napríklad s Korneliovým? Či ten prvý paradox, pohanom radostné prijatie Božích kritérií a noriem, bol aj pri nás prítomný? Bolo pri všetkých prácach a povinnostiach vidno, že sme kresťania? Bol by iste nemilý paradox, ak by sme sa správali ako pohania. V nedeľu kresťania, prichádzajúci do spoločenstva cirkvi, ale v týždni ako bezbožníci. Možností, ako sa dostať pod priamy vplyv Ducha Svätého sme mali dosť. Kornelius využil všetko, čo sa mu ponúkalo. Ak sa mu budeme snažiť podobať, bezpochyby nebudeme nemusieť zápasiť s mnohými, neraz základnými záležitosťami.

Cirkev potrebuje poslušných, verných a ochotných služobníkov. Takých, ktorí ako apoštol Peter pôjdu na také miesto, do takej služby, ktorú im Pán cirkvi zverí. Jedného dňa, keď sa apoštol modlil, dostal zvláštne posolstvo od Boha. Takmer v zápätí zastali pred jeho domom poslovia od Kornelia. Vysvetlili Petrovi, v akej veci za ním prišli. Tu sa udial ďalší paradox. Pod dojmom videnia o čistých a nečistých zvieratách pochopil, že môže ísť bez akýchkoľvek prekážok aj k pohanom. Môže s nimi sedieť za jedným stolom, jesť s nimi a piť a zvestovať evanjelium. Do svojho domu prijal týchto poslov a na druhý deň sa s nimi vybral do Cezarey ku Korneliovi. „Aj niektorí bratia z Joppy šli s ním.“ Peter urobil to, čo by za iných okolností nebol nikdy urobil. Božím videním bol premožený v zákonníckom postoji. Boh mu ukázal, že je chyba deliť ľudí podľa ľudských meradiel a dištancovať sa od nich. Bez strachu mohol ísť do Cezarey. Nemusel mať obavu, že ako pravoverný Žid sa kulticky znečistí, keď vojde k pohanovi do domu. Za iných okolností mohol mať veľký strach, ako sa budú na neho pozerať ostatní kresťania. Svojím konaním porušil zažitú tradíciu. Odpoveď nenechala na seba dlho čakať. Predvolali ho pred vrchnosť cirkevného zboru v Jeruzaleme. Vyčítali mu jeho rozhodnutie. Keď im všetko vysvetlil, „keď to počuli, uspokojili sa.“

Bola to paradoxná požiadavka pre pravoverného Žida, aby vošiel k pohanovi do domu. Aj nám môže Pán Boh skrze Písmo sväté, alebo iného človeka dať paradoxnú úlohu. Napríklad prijať konkrétnu úlohu v cirkevnom zbore. Pri organizovaní misijného, alebo pracovného podujatia. Sme tlačení z dvoch strán. Čo mi povie rodina? Čo na to povedia iní ľudia v zbore, či mimo neho? Môže mi to spôsobiť nepríjemnosť. Navyše sa k tomu môže – ako na potvoru – pridať strach. Zvládnem to? Obstojím? Predstavte si, že by apoštola Petra premohol strach. Obava, že bude pranierovaný v Jeruzaleme preto, že vošiel k pohanovi do domu. A tak by sa rozhodol: Pane Bože, hovor si čo chceš, ja nejdem! Bolo to v jeho moci. Mal slobodnú vôľu. Ale potom by nesplnil svoje poslanie. Neprišla by záchrana pre večnosť pre rímskeho stotníka Kornelia a jeho rodinu. Predstavte si, keby Pán Ježiš zutekal, keby bol povedal: Otče, Ty vidíš, že ľudia sú nepolepšiteľní, ja za nich svoj život nepoložím! Kde by sme boli?

Cirkev, náš zbor potrebuje ľudí typu apoštola Petra. Potrebuje ľudí, ktorí sú ochotní slovom i skutkom niesť posolstvo evanjelia tomuto svetu i sebe navzájom. Je potrebné, aby sme, v tom dobrom zmysle – my, aj iní – prežívali podobné paradoxy viery. Takého pozitívne sú Mu určite milé. Pri každom človeku. Ako vyznal Peter: „Naozaj, teraz poznávam, že Boh nikoho neuprednostňuje, ale že Mu je príjemný, kto v ktoromkoľvek národe sa Ho bojí a koná spravodlivo.“ Tým je pekne vyjadrená myšlienka, že Pán Boh poslal svojho Syna na záchranu všetkých. Pre všetkých Korneliov, pre všetkých Petrov. O dobro sa môžeme snažiť, ale nespočetne krát zlyhávame. Hriechom sa dostávame do stavu, v ktorom si nedokážeme pomôcť sami. Na túto úlohu sa podujal Ježiš Kristus. Kríž znamená pre všetkých istotu spasenia, vykúpenia, nového života. Jeho vzkriesenie je pre nás prísľubom večného života. Potrebujeme Krista. On to najdôležitejšie pre nás všetkých už vykonal.

Tak milí Petrovia, ktorí sedíte v laviciach, vstaňte a choďte! Nebojte sa rozličných paradoxov, ak ich vidíte! Len choďte smelo vpred, Korneliovia čakajú. Amen.

Modlitba:

Pane Ježiši Kriste, vyznávame, že v zápase o vieru často zlyhávame a sme slabí. Podliehame nástrahám diabla, vlastnej slabosti a strachu. Viac sa sústreďujeme na to, čo nás ohrozuje, než na Teba. Prosíme o silu a moc Svätého Ducha, ktorý nás môže uspôsobiť na službu blížnym a Tebe česť a slávu. Amen.

Požehnanie:

„A Boh trpezlivosti a útechy nech vám dá byť jednomyseľnými medzi sebou podľa Ježiša Krista, aby ste jednou mysľou a jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista.“ /R 15,5-6/

You may also like...