Odmena viery – 1M 8,1-12

4. nedeľa po Zjavení

Texty: 2K 1,8-11; Mk 4,35-41
Piesne: 59,46,203,484,A-16     /31,483,40,A-18/

Úvodné slovo:
„Vrúcne Ťa milujem, ó Hospodine, moja sila! Hospodin moja skala, hrad môj a môj vysloboditeľ; môj Boh je moje bralo, v Neho dúfam; môj štít, roh mojej spásy, moja pevnosť. Volám na Hospodina, ktorý je hoden chvály, som zachránený pred mojimi nepriateľmi. Obkľúčili ma putá smrti a prúdy záhuby ma predesili. Ovinuli ma putá podsvetia, osídla smrti zastihli ma. V úzkosti svojej som volal na Hospodina, kričal som na svojho Boha; zo svojho chrámu počul hlas môj a môj krik pred Ním prenikol Mu k ušiam. Z výsosti siahol, uchopil ma a vytiahol z veľkých vôd. On vyviedol ma na voľnosť, vytrhol ma, bo si ma obľúbil.“ /zo Ž 18/

Text: 1 M 8,1-12

Významný indický kresťanský misionár Sadhu Sundar Singh po návšteve Európy povedal: „Myslel som, že všetci obyvatelia týchto krajín sú skvelí ľudia. Poznával som v ich srdciach Božiu lásku a keď som sa dozvedel, čo pre nás konajú, myslel som si, že sú to živí kresťania. Keď som však tieto krajiny precestoval, zmenil som svoj názor. Zistil som, že sú tam iné pomery. Niet pochýb, že i tu žijú Boží služobníci, ale nie všetci sú kresťania, čo sú pokrstení. Začal som porovnávať obyvateľov pohanských a kresťanských krajín. Prví sú preto pohania, že uctievajú podoby bohov, rukami urobených. V takzvaných kresťanských krajinách som však objavil horší druh pohanstva: ľudia zbožňujú samých seba.“

Toto skonštatovanie, osobná misionárova skúsenosť nás privádza na samotný začiatok Biblie. Do Nóachovej doby. K otázke: Prečo nastala taká ničivá potopa? Biblia ukazuje, že nešťastie nie je výsledkom Božej svojvôle, ale následkom ľudského konania. Niekedy Boží spravodlivý súd spočíva aj v skutočnosti, že Boh nechá dopadnúť na ľudí následky ich činov. Tak je to, keď človek povýši seba samého na Božiu úroveň. Boh tu na zemi chce mať plnosť života. Násilie a svojvôľa sem prinášajú to, čo životu neslúži. Čo ničí, kazí a rozbíja. „Hospodin videl, že skazenosť ľudí na zemi bola veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca bolo ustavične zlé“. Začali s tým „Boží synovia“, teda kráľovskí synovia a mocní svojej doby. Riadili sa svojimi túžbami, pomstychtivosťou, ziskuchtivosťou. „I riekol Hospodin: Zotriem z povrchu zeme človeka, ktorého som stvoril“. Povýšenie sa na Božiu úroveň a z toho vyplývajúce zlé konanie viedlo ku katastrofickej potope za čias biblického Nóacha.

Slová Písma svätého, ktoré sme pred chvíľou počuli, sú vyvrcholením udalostí, ako zachrániť a obnoviť život v takej podobe, v akej bol stvorený. Cieľom potopy je zabezpečiť stav, v ktorom by platilo to isté, čo po stvorení: „A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ Koráb sa aj so svojou zvláštnou posádkou – ktorú tvorili okrem ľudí aj všetky možné zvieratá – plavil po záplavovej vode. Súd nad všetkým živým bol nielen vyrieknutý, ale už aj vykonaný. Zlo zo zeme bolo vodou odstránené. Ale čo s Nóachom? Prežije? Dnes na tú otázku vieme presne odpovedať. Vtedajší „moreplavci“ o tom asi stopercentnú istotu nemali. Vodný živel zničil všetko živé v priebehu niekoľkých hodín. Koráb teda pláva príliš dlho. Podľa bežného ľudského vnímania už mali byť na bezpečnom mieste. Pán Boh na verného služobníka nezabudol. Na prvý pohľad sa mohlo javiť, že je zabudnutý. Kým o ostatným ľuďoch platilo, že boli skazení a zlí, o Nóachovi počujeme krásne svedectvo: „bol muž spravodlivý a bezúhonný medzi svojimi vrstovníkmi. Nóach chodil s Bohom.“ Pán Boh o ňom vedel. „Vtedy sa Boh rozpomenul na Nóacha, na všetky živočíchy i na dobytok, ktoré boli s ním v korábe.“ V týchto slovách je ukryté oveľa viac ako len preblesknutie nejakej myšlienky u Boha. Keď Pán Boh myslí na Nóacha, znamená to, že chce s ním nadviazať spoločenstvo. Je to oveľa viac, než môže pochopiť.

Skúsenosť, ktorú mohol Nóach prežívať, nie je vzdialená ani nám samotným. Voláme k Bohu a neozýva sa. Prosíme a nič nedostávame. Hľadáme a nenachádzame. Klopeme a nikto neotvára. To sú chvíle, keď sa nachádzame na dne. Keď prežívame nedorozumenie. Sme nemocní, a lekári nevedia diagnostikovať chorobu. V rodine nevládne zhoda. V škole, práci si jeden neúspech podáva ruku s druhým. Alebo v zbore, keď stoja pred nami náročné opravy. Zmietame sa vo vlnách neistoty a hrozí, že nás pohltia. Prevalia sa cez hlavu. Bojíme sa, že to nezvládneme. Ale práve vtedy môžeme myslieť na Nóacha, či iných ľudí, ktorí mali osobnú skúsenosť s Bohom. Predstavenému synagógy, ktorému zomierala dcéra Ježiš povedal: „Neboj sa, len ver!“/Mk 5,36/ Ver, že Boh na teba nezabudol. Vie o tebe. A rovnako ako s Nóachom, aj s tebou chce mať tesné spoločenstvo. Odmenou za vieru je istota Božej blízkosti. Jeho ochrana, pomoc, množstvo dobrých vecí, či miesto v Jeho pamäti. Jeho slovo je pevné a nemenné.

Nóach bol zachránený. Po mnohých dňoch prestalo pršať. Božím zásahom sa vody umenšovali. Svet sa dostával do stavu, tesne po jeho stvorení. Nebol ničím ohrozovaný. Pre Nóacha nastala chvíľa, aby začal niečo konať. Pred potopou na Boží pokyn pilne pracoval na stavbe korábu. Tento krát otvoril okno a vypustil najprv krkavca. Keď sa ten nevrátil, tak holubicu. Pri druhom návrate priniesla radostnú správu. „K večeru sa holubica vrátila k nemu, a hľa, v zobáku mala čerstvý olivový list.“ Ten, kto sa dokáže spoľahnúť na Hospodina, ten, kto dokáže čakať na príhodnú chvíľu, sa dočká odmeny. Pre Nóacha to bol čerstvý olivový lístok. Znamenie, že svet mimo korábu sa stabilizoval. Dá sa na ňom žiť bezpečnejšie, než doteraz. Pre zachránených je možný nový začiatok. Je to odmena za vieru. Za poslušnosť. Za odvahu ísť proti prúdu. Nebojácnosť ísť iným smerom, akým sa uberá väčšina. Čerstvý olivový lístok, nakoniec každá mladá ratolesť je znamením niečoho nového. Nóach so svojou rodinou bude môcť začať žiť život v novej dobe, novom prostredí, za nových podmienok. Svet je potopou obnovený.

Ale čo človek? Predsa od prvých ľudí je poznačený hriechom. Odvtedy každý človek, ktorý prišiel na svet, nesie v sebe pečať porušenia. Ani Nóach a jeho príbuzní neboli výnimkou. Ich život nebol celkom čistý. Na rozdiel od ostatných „predpotopných“ ľudí, Nóach veril Bohu. Či verili jeho synovia a manželka, nevieme. Môžeme predpokladať, že boli zachránení pre jeho vieru /por. 1Pt 3,18-22/ Skrátka nie sme na tom moc lepšie, než Nóachovi súčasníci. Apoštol Pavol hovorí: „Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem.“ /R7,19/ Netreba dopodrobna vymenovávať, kde zlyhávame, alebo aj celkom vedome ideme proti konkrétnemu bratovi a sestre vo viere. To potom  naznačuje, že nás čaká údel Nóachových susedov, kolegov, známych. Žiadna radosť z olivovej ratolesti, znamenia niečoho nového by nemala mať na nás dosah.

Ale celé je to inak. Pre Nóachov, spravodlivých a bezúhonných medzi svojimi vrstovníkmi, pre Nóachov, ktorí chodievajú s Bohom, ale pre Nóachov cez to všetko poznačených hriechom, Boh sám stavia koráb záchrany. Základ stavby je na Golgote – drevený kríž Jeho syna Ježiša Krista. Kto ho vierou uchopí napriek výsmechu sveta, prejde bezpečne hoci aj zúrivými vlnami mora do prístavu pokoja a večnej radosti. Tí, ktorí ponúkanú možnosť príjmu, sú v bezpečí. Im nehrozí večné zahynutie, ale večná radosť v Božej blízkosti. Amen.

Modlitba:
Hospodine, Ty vieš, že sa nedokážeme plne radovať z Tvojej blízkosti a pomoci. So strachom sa prizeráme, ako ľudská zloba, chamtivosť ničí morálne hodnoty i celé stvorenie. Bojíme sa, že nás to zaplaví a my všetci zahynieme v príboji nenávisti a sebectva, ktoré ako potopa zaplavuje zem. A my tomu nedokážeme čeliť. Prosíme Ťa, pomôž nám. Daj silu urobiť to, čo máme, aby sme pre svoju neposlušnosť a neveru nezahynuli. O to Ťa prosíme pre Ježiša Krista, nášho Spasiteľa. Amen.

Požehnanie:
„On nás zachránil a povolal svätým povolaním nie pre naše skutky, ale podľa svojho predsavzatia a podľa milosti, ktorá nám bola daná pred večnými vekmi v Kristovi Ježišovi.“ /2Tim 1,9/

You may also like...